Požiadať o pomoc neznamená, že zlyhávaš. Znamená to, že si uvedomuješ, že nie všetko musíš niesť sám.
V našej spoločnosti je stále hlboko zakorenený mýtus, že silný človek si musí vedieť poradiť bez pomoci. Tento článok je pre všetkých, ktorí cítia, že toho majú veľa – no ešte stále váhajú urobiť krok a požiadať o podporu.
Sme naučení „zvládať“
Od detstva počúvame: „Neplač“, „Zatni zuby“, „Musíš to dať“. Mnohí z nás vyrástli v prostredí, kde bol dôraz kladený na výkon, odolnosť a „držanie sa pokope“ – často aj za cenu vlastného prežívania.
A tak sa učíme byť silní navonok, aj keď sa vnútri trápime.
Pomoc = slabosť? Alebo dospelá zodpovednosť?
Hovoriť o svojich pocitoch, priznať si limity či neistotu neznamená zlyhanie. Naopak – je to zrelé rozhodnutie postarať sa o seba.
Vyhľadať terapiu alebo kouča je dôkazom toho, že ti na sebe záleží.
Všetci niečo nesieme. Ale nie všetko musíme niesť sami.
To, že prežívaš úzkosť, zmätok, hnev alebo vyčerpanie, z teba nerobí slabého človeka.
Robí ťa to ľudským. A ľudia sa potrebujú oprieť. O iných. O rozhovor. O prijatie.
Terapia a koučing ako bezpečný priestor
Nie je to o rýchlych radách. Je to o tom, aby si si mohol/mohla dovoliť byť úprimný/á – najprv pred sebou. Odpovede nosíš v sebe. Niekedy len potrebuješ niekoho, kto ti pomôže ich nájsť.
Ak cítiš, že je toho priveľa, že potrebuješ spomaliť, porozumieť sebe alebo len byť vypočutý/á – sprav ten krok. Nie si v tom sám. A ani nemusíš byť.
„Je v poriadku nebyť v poriadku. Pomôžem ti nájsť cestu k rovnováhe.“
— Mgr. et Mgr. Jana Fottová